Mor a iné nákazy: pohľad historičky

Akademička Eva Kowalská prezentuje históriu moru a iných epidémií v Európe a ich súvislosti a dôsledky.

Choroba COVID 19 a jej pôvodca, koronavírus SARS-CoV-2 sa bezpochyby stanú pre historikov v budúcnosti rovnako výskumne zaujímavé, ako sú dnes chrípková pandémia v rokoch 1918-1920 (tzv. španielska chrípka), cholera v 19. storočí či morové pandémie (najmä „čierna smrť“) v stredoveku. Zatiaľ čo pandémia „španielskej chrípky“ sa viaže na ešte živú historickú pamäť – veď bezpochyby žijú dokonca tí, čo sa s ňou stretli – ak už aj nie priamo, ale istotne prostredníctvom osudov svojich rodičov či starých rodičov, a ktorým tak choroba formovala ich vlastné životy i životy ich rodín, spomínanie na všetky predošlé sa viaže už len na reprezentácie, ktoré sa o nich zachovali. Literárne spracovania osudov postihnutých (z našich autorov napr. Martin Kukučín, Dies irae, 1874), dokumentárne a výtvarné zobrazenia, archívne pramene úradnej i privátnej povahy sú však už za hranicou sféry „oral history“, ktorá dokáže sprostredkovať bezprostredný zážitok. Historik, pochopiteľne, vníma úplne iné fenomény spojené s akýmkoľvek prírodným javom, než vedec z inej disciplíny: spája ho s kontextami, v ktorých sa odohráva/l, vníma jeho dôsledky a dlhodobé pôsobenie v mysliach ľudí a ich aktivitách, snaží sa uchopiť jeho komplexnú povahu alebo kultúrny dosah. Masové javy, ako sú epidémie a pandémie, rovnako ako prírodné katastrofy a globálne zmeny mali (a majú) aj významný antropomorfný rozmer.

Je zaujímavé, že verejný diskurz si všíma takmer výlučne tie pandémie, ktoré sužovali ľudstvo za posledných cca päťsto rokov, a teda sú vďaka zachovaným prameňom relatívne dobre analyzovateľným fenoménom. Zvláštnej pozornosti sa „tešia“ najmä viaceré vlny šírenia moru od polovice 14. storočia, ktoré sa vracali so slabnúcou intenzitou až do začiatku 19. storočia. Je pritom zaujímavé konštatovanie, že práve jeho výskumom sa dospieva k odhaleniu procesov globalizácie sui generis: nákaza sa šírila nekontrolovateľne, prekonávala prírodné hranice aj preventívne opatrenia a postihovala ľudstvo naprieč kontinentmi, vyhladiac len v prvej vlne podľa odhadov 40-60% všetkého obyvateľstva v Európe, severnej Afrike a na Strednom východe. Pritom ani ona nebola prvá: podobný globálny charakter sa pripisuje pandémii kiahní v období panovania rímskeho cisára Antonina, ktorá zúrila v celej Rímskej ríši takmer dvadsať rokov (165-180 n. l.). Demografická katastrofa v podobe cca 20% poklesu počtu obyvateľstva dramaticky oslabila impérium, aby po ďalších sto rokoch vlna pravdepodobne práve vírusového ochorenia, spôsobujúceho ochorenie typu hemorragickej horúčky zintenzívnila krízu Rímskej ríše a urobila ju zraniteľnou voči vonkajšiemu i vnútornému ohrozeniu. Akoby priamo ouvertúrou k „čiernej smrti“ bola potom morová nákaza, dokázateľne spôsobená yersinia pestis, ktorá sa rozširovala v centrálnej Číne od 6. storočia n. l. (aj) vďaka veľkoryso budovanej infraštruktúre krajiny, ktorá umožňovala rýchlejšie presuny ľudí a tovarov, ale spolu s nimi aj rôznych patogénov. Často spomínaná hodvábna cesta, ale i prepojenia obchodu s Afrikou, Stredným Východom aj Európou cez Indický oceán priniesli neplánovaný dôsledok „mikrobiologickej unifikácie“ v podobe „justiniánskeho moru“ v Byzantskej ríši v rokoch 541-542 (počas panovania cisára Justiniana I., 482?-565). Už táto raná morová pandémia, vracajúca sa potom v ďalších separátnych epidémiách počas ďalších dvesto rokov, zdecimovala populáciu východného Stredomoria (podľa niektorých, dnes diskutovaných odhadov o tretinu či až polovicu).

Pre pandémiu moru z rokov 1347-1353 sa najnovšie ustálilo označenie ako druhá vlna morovej nákazy, ktorá sa však opakovala s rôznou intenzitou ešte aj počas celého obdobia raného novoveku, resp. až do 19. storočia. „Čiernou smrťou“ sa teda mor v Európe neskončil: ak aj jeho vypuknutie už potom nemalo vždy pandemický charakter, lokálne epidémie neboli o nič menej devastujúce. V ich prípadoch sa už nepredpokladá ani nutné zavlečenie z obvyklých epicentier nákazy, ale pretrvanie pôvodcu v prostredí, podobnom jeho domovskému. Napr. po stlmení „čiernej smrti“ sa epidémia moru  po niekoľkých desaťročiach objavila v subalpínskom prostredí severnej Itálie a naplno sa rozvinula po dosiahnutí husto osídlených urbanizovaných oblastí (Miláno). Za podobný rezervoár rôznych epidémií (najmä moru) sa považoval neskôr aj Banát a ďalšie zdevastované územia na habsbursko-osmanskom pohraničí. Súčasné interpretácie týchto epidémií sa navyše opierajú o spresnené mikrobiologické a dokonca klimatologické výskumy a poukazujú na možnú koincidenciu s klimatickými zmenami.

Kým riedko osídlené územia strednej Európy (napr. práve Uhorsko) veľká morová pandémia v 14. storočí viac-menej obišla, v nasledujúcich storočiach tomu už tak nebolo. Nebolo neobvyklé, že nákazu dovliekli vojská. Len počas 16.-17. storočia  operovali v Uhorsku cisárske, osmanské, či jednotky uhorských povstalcov. Už r. 1622 sa po skončení Bethlenovho odboja k takým dôsledkom devastačných udalostí, ako bola devalvácia a falšovanie meny či rast cien po zničení úrody kobylkami, pridal aj štyri mesiace zúriaci mor. O jeho obetiach už existujú pomerne spoľahlivé údaje – len na Spiši v rámci evanjelického a. v. Bratstva (seniorátu) farárov 24 spišských miest bolo spolu 1300 obetí v obciach a malých mestečkách, v Levoči samotnej ďalších 1600. Pre človeka raného novoveku bolo mimoriadne znepokojivé, že medzi obeťami bolo veľa duchovných – v Bratstve ich stratili tento raz síce „len“ piatich, ale v susednom Šariši ich museli po more nahradiť hneď dvadsaťštyri. Táto strata nebola len zásahom do administrácie daného cirkevného spoločenstva: sotva sa dala nájsť adekvátna náhrada, preto sa pri prijímaní nových kazateľov siahlo aj po študentoch (ba údajne len absolventoch triviálnych škôl!) bez ukončenej teologickej prípravy. Takáto situácia hrozila zneistením celej komunity, ponechanej na mnohých miestach samej na seba, bez kvalitného duchovného vedenia. Dôsledky sa prejavili nielen v raste počtu konverzií ku „konkurenčnej“ konfesii, ale aj v presadzovaní neortodoxných, ergo potenciálne nebezpečných názorov, či v raste vnútorných rozporov. Sotva sa situácia v priebehu dvoch desaťročí napokon konsolidovala, nová morová vlna roku 1645 udrela znovu s podobnými dôsledkami, aby napokon epidémia z roku 1664 bola zároveň ouvertúrou už aj prenasledovania nielen zo strany Boha – ako sa v jednej (isto nie ojedinelej) z dobových kázní interpretovala, – ale aj náboženských protivníkov (katolíckej vrchnosti).

Fenomén masového umierania, nemožnosť uniknúť nákaze a všeobecný rozvrat sa nevyhnutne odrazili na kultúrnych postojoch, mentalite a vzťahu k smrti aj transcendentnu. Bez tohto drastického podnetu by sa zrejme neobjavili v takom masovom meradle protižidovské pogromy: tam, kde predtým dlhodobo fungovalo regulované spolunažívanie (španielske provincie), sa stali bežnými rabovanie aj masakry, doložené aj v podobe masových hrobov. Cirkev zaujatá riešením dôsledkov politických tlakov, ktoré už prv vyústili do avignonského „zajatia“ pápežov (1309-1378), upadla do dlhotrvajúcej krízy, čo odštartovalo zároveň stále intenzívnejšiu snahu o jej nápravu. Obnovenie zbožnosti zasiahlo široké vrstvy obyvateľstva a púte a pobožnosti rôzneho druhu sa stali typickými prejavmi účasti veriacich na náboženskom živote. Stále prítomná hrozba náhleho úmrtia viedla k prehĺbeniu spirituality a zvýšeniu aktivít laikov v náboženských bratstvách, ktoré začali práve v období neskorého stredoveku vznikať po celej Európe, vrátane dnešného Slovenska. Ars bene moriendi, umenie dobrého umierania sa stalo významným literárnym sujetom a venovalo sa mu množstvo príručiek, registrovaných aj v rámci diel produkovaných v našom prostredí. Na druhej strane pólu stála už aj tendencia dokonalejšie spoznať pramene viery, aby sa lepšie zabezpečila harmónia medzi ľuďmi a Bohom, otvárajúca zároveň brány humanizmu a renesancii. Vedomie ďalšej možnej katastrofy však podnecovalo aj hľadanie spôsobov, ako sa dopátrať odhalenia poriadku a určitosti poznateľného sveta cez systém (proto)vedeckých poznatkov. V dobových prejavoch mentality sa však objavili aj paradoxné reakcie v podobe až hysterickej snahy uniknúť pred smrťou v hedonizme prítomného dňa, aká vystupuje zo stránok Bocacciovho Dekameronu.

Bezprostredný kontakt obyvateľov Uhorska s morom v ranom novoveku vyvolal aj intenzívnejšie pátranie po jeho príčinách a spôsobe boja s ním. Spomínaná epidémia r. 1664 sa tematizovala napr. aj v kázňovej tvorbe a dosiahla tak na širší okruh recipientov – veď gramotnosť, o to viac prístup k nejakým zdravotným príručkám boli vecou viac-menej  exkluzívnou. Z kázne seniora spomínaného Bratstva farárov 24 spišských miest Daniela Peschovia, ktorú predniesol 19. novembra 1664 vyplýva, že za všeobecnú príčinu moru sa považoval Boží hnev, bezprostredne ho však zrejme podnietila nákaza vzduchu (infectio aëris), ak neberieme do úvahy aj tu, hoci len okrajovo, spomenuté postavenie hviezd. V kázni sa tak ozýva jedna z už dlhšie diskutovaných príčin nákazy, opakovane uvádzaná ešte aj v odbornej literatúre 18. storočia. Zaujímavá je však stratégia, ako sa malo nákaze čeliť: buď ju „mať čím skôr za sebou“, a teda odovzdať sa do Božej opatery, alebo pred ňou ujsť. Medzi týmito postojmi bola už len zóna poverčivých úkonov, ktoré sú zaujímavým svedectvom dobovej mentality: nosenie amuletov proti moru odkazujúcich na svätých Kozmu, Damiána, Rocha a Sebastiána či vyslovovanie alebo nosenie napísaných zaklínacích formuliek sa stali o. i. aj predmetom zápasu medzi konfesiami.

Faktom je, že sféra obrany pred nákazou (lebo priama liečba sa stále pohybovala v rovine fantázií) už od stredoveku obsahovala dve základné stratégie, ako sa voči nej postaviť: obmedzenie pohybu ľudí všeobecne a zavedenie karantény plošne, na veľkých územiach. Pri aplikovaní opatrení mali dlho hlavné slovo miestne správne orgány (magistráty miest, stolíc), no práve zvládanie epidémií bolo jednou z ciest, ako sa utvárali mechanizmy fungovania centrálnej moci. Cez diskurz o uchovaní verejného zdravia, ktorý sa viedol medzi lekármi a teoretikmi štátovedy (tzv. kameralistiky) prvej polovice 18. storočia sa artikulovali už aj teórie vládnutia, populacionizmu a zachovania zdravia a celkového blaha obyvateľstva. Veda o „lekárskej polícii“ (medizinische Polizeiwissenschaft) bola súčasťou učenia o spravovaní štátu. Praktické opatrenia týkajúce sa uchovania zdravia, ako sa rozvinuli v 18. storočí v Habsburskej monarchii, prispeli k rozvoju odboru, ktorý neskôr dostal označenie „verejné zdravotníctvo“. Konštituoval sa početnými prácami, ktoré sa týkali práve riešenia problémov spojených s morovou nákazou. Diskutoval sa nielen spôsob prenosu (kontaktný, vzduchom, časticami nákazy – tzv. fomites), ale aj efektívnosť karantény, resp. fungovania sanitárneho kordónu na hraniciach medzi znovu pričleneným Sedmohradskom a Moldavskom, Valašskom a Osmanskou ríšou. Práve toto územie bolo bránou, ktorou sa do Habsburskej monarchie mor a iné nákazy dostávali prostredníctvom čulej obchodnej výmeny. Problém uvalenia preventívnej karantény, ktorá ochromovala tieto styky, bol pálčivý najmä pre miestne elity vrátane lekárov, ktorí v dĺžke karantény (až 81 dní v čase epidémie) videli brzdu, ktorá bránila väčšiemu rozmachu regiónu a celého Uhorska, a následne zlepšeniu životných a hygienických podmienok, ktoré boli identifikované už v 18. storočí ako faktor, priam podporujúci vypuknutie nákazy. Lepší prostriedok zábrany sa videl v ad hoc vyhlásenom sanitárnom kordóne, dohľade nad pohybom obyvateľstva a dezinfekcii tovarov. Všetky opatrenia zhrnulo r. 1770 nariadenie Generale Normativum in Re Sanitatis, ktorého autorom bol Gerard van Swieten, osobný lekár Márie Terézie a reformátor medicínskeho vzdelávania a praxe v monarchii. Aj toto nariadenie sa však modifikovalo pod vplyvom nových okolností a lekári z regiónu presadili skrátenie karantény ako de facto pasívneho prostriedku boja s nákazou na 21 dní v čase moru. Navyše však pridali do základných profylaktických opatrení umývanie tovarov v lúhovom roztoku a opláchnutie vodou, vydymenie niektorých tovarov octovými parami aj dôkladné umývanie ľudského tela a ničenie infikovaného šatstva.

Debaty o podstate moru a profylaxii mali nielen úzko odborný, vedecký rozmer: najmä nariadenia bolo potrebné komunikovať s tými, ku ktorým sa obracali. Preklady rôznych regulatívov museli vychádzať v rýchlom slede, museli mať jasnú dikciu a používať jednoduché a pre celé územie jednotné pojmy, aby im mohli porozumieť minimálne tí, ktorí mali zodpovednosť za implementovanie opatrení. Zjednocovanie či ustanovovanie terminológie bolo nemalým vkladom aj do rozvoja jednotlivých vernakulárnych jazykov a v súvislosti s dosahom na obyvateľstvo možno uvažovať v období raného novoveku o významnom a nedocenenom efekte.

Aj desaťročia známe a vrchnosťou propagované profylaktické opatrenia sa však v širokých vrstvách zväčša negramotného obyvateľstva často míňali účinkom a naopak, ich odpor živený strachom z neobvyklých praktík len podporoval chaos vyvolaný šírením epidémií. Takýmto smerom sa uberali udalosti súvisiace so šírením ďalšej veľkej epidémie – cholery v priebehu roka 1830. Jej šíreniu nezabránilo ani vyhlásenie karantény, ani kroky na dezinfekciu priestorov vo vidieckych oblastiach. Hoci dokonca aj elementárne školy v Uhorsku mali v rámci výučby trívia poskytovať základy náuky o zdravom spôsobe života, vidiecka populácia sotva kedy prišla so školou do kontaktu až do tej miery, aby sa dostala k absolvovaniu celého predpísaného vyučovania. Vrchnosť, resp. stoličné magistráty už mali k dispozícii školený personál (v každej stolici a kráľovskom meste bol úradný lekár), zavádzanie opatrení však narážalo nielen na sociálne, vzdelanostné či kultúrne, ale aj jazykové bariéry. Napríklad bez vysvetlenia uplatňovaná dezinfekcia studní vyvolala nielen strach – bola priam rozbuškou pre ventilovanie sociálneho napätia a spolu s ďalšími nariadeniami (o. i. o pochovávaní) viedla ku krvavým udalostiam roľníckeho povstania r. 1831. Životmi zaplatili nielen tí, čo ochoreli, ale aj mnohí zemepáni, ktorých ich poddaní považovali za šíriteľov nákazy. Zaujímavým spôsobom celú situáciu opísal s odstupom niekoľko rokov gróf Karol Zay, ktorého otec a spolu s ním až sedmina personálu celého panstva v Bučanoch ochoreli a zomreli. Našťastie, Zayho manželka i matka nákazu prežili, ale napätie a útrapy jeho samého uvrhli do takmer dvojročnej apatie, ktorú vylepšilo až vymenovanie za kráľovského komisára pre vyšetrenie cholerových nepokojov v Trnave. Napriek liečbe homeopatiou aj chinínom sa jeho duševné útrapy nezmenšili a ešte niekoľko rokov ho prenasledoval „taký strach z cholery, že nedokázal myslieť na nič iné, neodvážil sa jesť, chodiť na verejnosť a čítať noviny, aby nenatrafil na slovo ´cholera´“…

Šírenie epidémií bolo po mnohé stáročia – a aj dnes stále je živelný proces, ktorý sa dá stále len ťažko regulovať. Napriek pokroku v poznaní podstaty nákaz ich zvládanie bolo/je nesmiernym bremenom pre všetkých, ktorí tento fenomén prežívajú. Je však pozoruhodné, že isté mechanizmy správania aj sprievodné javy možno zistiť aj spätne, prostredníctvom nahliadnutia do početných, často ešte neprebádaných prameňov.

Literatúra / archívne zdroje:

Slovenský národný archív: Archív rodu Zay – Bučiansky archív: – zbierka rukopisov, šk. 157, No.2: Matricula XXIV. Regal. Pastorum in Scepusio; – Karol Zay (korešpondencia), šk. 138

CARMICHAEL, Ann G. Infectious Disease and Human Agency: An Historical Overview. In  Interactions betwen Global Change and Human Health (=Pontifical Academy Scripta Varia no. 106). Vatican City : Pontificia Academia Scientiarum 2006, s. 3-46. Dostupné online: http://www.pas.va/content/dam/accademia/pdf/sv106/sv106-carmichael.pdf

GÁFRIKOVÁ, Gizela (ed.). Posledné veci človeka. Štúdie k dejinám slovenskej duchovnej kultúry 17.-18. storočia. Bratislava : Veda 2010

GREEN, Monica (ed.). Pandemic Disease in the Medieval World: Rethinking the Black Death (The Medieval Globe Books 1), 2014. Dostupné online: https://scholarworks.wmich.edu/medieval_globe/1

PREISER-KAPELLER, Johannes. The microbiology of early globalization.  Pandemics and imperial entanglements in the 2nd to 8th centuries AD. Dostupné online: https://www.academia.edu/42466040/The_microbiology_of_early_globalization._Pandemics_and_imperial_entanglements_in_the_2nd_to_8th_centuries_AD

SECHEL, Teodora Daniela. Zdravotná polícia a medicínske teórie v dielach uhorských lekárov (1770 – 1830). In Historický časopis 59 (2011), č. 3, s. 427-441. Dostupné online:

https://digitalnakniznica.cvtisr.sk/zoom/547/view?page=43&p=separate&tool=info&view=0,0,1760,2553

SECHEL, Teodora Daniela. Medical knowledge and the improvement of vernacular languages in the Habsburg Monarchy: A case study from Transylvania (1770–1830). In Studies in History and Philosophy of Biological and Biomedical Sciences, 43 (2012). No 3, s. 720-729.

SECHEL, Teodora Daniela. Contagion Theories in the Habsburg Monarchy (1770-1830). In SECHEL, Teodora Daniela (ed.), Medicin Within and Between the Habsburg and Ottoman Empires. 18th-19. Centuries. Bochum : Dieter Winkler Verlag 2011, s. 55-78.

SEIDLER, Andrea. Naturforscherkräfte sind selten denen der Staatsklugheit gewachsen:  Zacharias Husztys medizinwissenschaftliche Abhandlungen im Ungrischen Magazin (1781-1787). In BABKA, Ann, FINZHI, Daniela, RUTHNER, Clemens (eds.). Die Lust an der Kultur/Theorie. Transdisziplinäre Interventionen. Für Wolfgang Muller-Funk. Wien: Turia & Kant 2012, s. 367-377.